Como

Svet

Nie ,vravím nie! Nenič tento svet!
Chlapec sedí na lavičke a veľkým kameňom sa pokúša rozbiť orech.

Vtedy sa to stalo prvý krát. Myšlienky sa sústredili ako cez lupu na ten malý orech. Vnútro vyzerá ako ľudský mozog. Myšlienky blúdia po jeho zákutiach, prezerajú si jeho ľavú a pravú hemisféru - najdokonalejšie trojrozmerné zrkadlo. Pokojne putujem labyrintom tejto avangardnej stavby, keď zrazu sa začínajú obrazy zrýchľovať a zväčšovať. Klesám dnu do pomyselného mozgu, zmenšujem a strácam sa v ňom. Som ako na horskej dráhe, keď tu tvrdo dopadnem na chodník.
Prostredie je rovnaké len tu chýba malý chlapec z orechom. Ľudia sa nerušene náhlia za svojimi starosťami a ja tam rozmýšľam, kde som sa stratil. Všetko sa mi to len zdalo a mám si hľadať psychiatra, alebo to má prijateľné, racionálne a pre tento svet vyhovujúce riešenie. Pozor všetci normálny o chvíľku mi v tejto ťažkej situácii ponúkol bizarné vysvetlenie tieň, ktorý mi oblizol špičky topánok. Rýchlo sa blížil z konca ulice a bol na môj vkus až príliš veľký. Obchodní cestujúci každodenných starostí v nemom úžase zastavujú a so strachom sa prizerajú. Ách, slnko na nebi zakrýva obrovský meteor. Všetkých sa zmocnila hrôza, panika a všetky ďalšie podobné kecy, ale najviac bola cítiť smrť. Všetci sme ju vnímali ostro a bez kompromisov. Nemá zľutovanie. Každého tá myšlienka ovinula ináč. Jedného núti utekať iný si povracal oblek. Mňa príjemne omotala do pavučiny, nohy mi nejdú hnúť, ruka zamrzla na polceste ku bohu a celý sa norím do teplého asfaltu. Z nosa mi steká pramienok teplej krvi. Starec, ktorý vedľa mňa sedel na lavičke a kŕmil holuby poznamenal "V tomto okamihu zhasínajú milióny svetov," a šialene sa zasmeje.
Meteor sa už priblížil a s obrovským treskom rozbíja najvyššie domy, láme ich a zabíja tisíce ľudí. Zomierajúci môžu rozoznať jeho členitý povrch s čudnými bledými fľakmi na okrajoch .Božia ruka??? -smrť nenávisť pravda peklo osud sen láska -na tvojich perách kráska- má "mramorové čelo"

Chlapec odfúkne škrupiny z orechu a vyberie chutné jadro. Ani si nevšimne na ulici muža, ktorý sa neprirodzene zapotácal a zložil na zem. Krv z jeho nosa pravidelne kvapká na jeho bielu košeľu. Starý muž, ktorý sedí vedľa a kŕmi holuby iba poznamená "V tejto chvíli si pochutnáva na orechoch milióny chlapcov!"

Pes

Ja: Ahoj Pes. Vieš o tom ,že máš červené oči. Asi nie. Prepáč ,ale nedívaš sa často do zrkadla?
Pes:(Zívol)
Ja: Och bože ,vyzeráš tak nebezpečne. Veľmi naduto. Určite si nestriháš nechty. Ha ,o čo som lepší , a predsa sa na mňa tak dívaš .Tak ako na seberovného. Ako na zviera.
Pes:(Znechutene odvrátil hlavu)
Ja: Prepáč, tak som to nemyslel Ja som sa narodil ako človek a ty ako pes. Niekto to zariadil miesto nás. Niekto s veľa rukami na robenie a s veľa hlavami na rozmýšľanie a s málo očami na -aby som ťa lepšie počul…. Psy sú že vraj inteligentní. Zaštekaj ruskú hymnu. Nie psy sú rozumné. Ticho sedia, počúvajú a keď treba potešia svojho pána.
Pes: ?????
Ja: Áno, máš pravdu ,ste verný. Aspoň viacero z vás.
Skús ponoriť hlavu do kotla s vriacou vodou a potom nájsť v sebe zaľúbenie. Skús sa viac nenávidieť, ako nenávidíš svojho najhnusnejšieho nepriateľa. Skús si spraviť stonásobne horšiu vec ako je smrť. Smrť tak čistá, rýchla ,dôsledná a bez otázok sa stane tvojím tichým prianím. Skamaráť sa so svojim dvojníkom a nechaj sa ním zlákať. Budeš rozmýšľať ,ktorý je ten pravý a v bielej veste kde sedatívum čaká vedľa nemocničnej postele ticho odíď .Tie zvuky nie sú skutočné, tie hlasy nie ani oni nie sú pravé. No a potom sa ráno zobuť ,pozdrav svojich rodičov a pozri sa do zrkadla. Hľadia na teba červené oči Azazela. Pretri si tvár a nasaď masku. Odpovedaj na zbytočné otázky ,rob zbytočné veci ,jedz zbytočné jedlo a ži zbytočný život. Rozmýšľaj o tom že si zbabelec ,pri prechádzke ulicou, a usmej sa na pekné dievča. Ona ti úsmev oplatí. Chceš na všetko zabudnúť. Že si plavec v asfalte, spiaci v bahne ale prečo máš špinavé ruky, zablatené topánky? Knižky ti otvoria oči, aspoň uvidíš tú nekonečnú priepasť. A my okolo nej chodíme a čakáme kto do nej spadne, aby sme mohli smútiť či radovať sa (dva konce toho istého javu). Je to všetko jednoduché, ale málo šialené? Vtedy si povieš ,som človek. Som človek ,menej ako zviera a trochu viac ako nič. A len preto, že rozmýšľam, že hľadám, že v noci nespím, že pijem a že nechcem byť živá mŕtvola počúvajúca tiché príkazy zákonov a pravidiel vymyslených na vypranie mozgu. Keď mŕtvy ,tak poriadne!
Pes: Sú to iba reči ktorými si zapratal svoju hlavu, keď si nemohol zaspäť. Nemôžem ťa presvedčiť o kráse života ak sám nechceš, ale poviem iba toto: ak beháš šialene a radostne po zelenej lúke a naháňaš svoj chvost, mokrý ošpliechaš svojho pána a miluješ najkrajšiu ženu na svete (asi myslel fenku), vyčúraš sa v strede izby a potom to ovoniaš, zavíjaš s kamarátmi na mesiac tak vtedy kašleš na filozofiu a vnútorných vlkov a žiješ.
Pes(:-( v duchu)Ja som tvoj satan a nechcem aby si sa opustil. Hrám svoju večnú hru a hrám ju rád.

Malvína

Niektorý ľudia mávajú čudné zvyky. Všetko čo je staré, nemoderné, nefunkčné vyhodia alebo niekde založia.

Utorok 15:33 ZULU Východná Žilina
Sedím v prázdnom byte. Sedím, pozerám a čakám. Čakať sa dá na všeličo, ale ja som čakal na niečo zvláštne. Vlastne človek ani nevie že na niečo čaká. Len tak si sedí, nič nerobí, a zrazu to príde. A v ten deň to naozaj prišlo.
Zvoní, zvoní, no pohoda, idem a zdvihnem to čo zvoní. Asi to bude telefón vlastne mobil podľa toho priblblého tónu. Som zvedaví kto mi volá. Vstanem a -, ale však tu ne je telefón. (Vieš, ja vlastne ani nie som doma, zalievam kvety jednému človeku ktorý tu nie je, a keď je, tak ja som ho nikdy nevidel.) Tak idem po zvuku pípania v cudzom byte až ku skrini v chodbe. Otvorím a dole medzi starými krabicami leží telefón. Vlastne všimol som si ho aj predtým, ale bol nefunkčný, tak som ho hodil naspäť. Veď nemá batériu, ako môže zvoniť! Stlačím prijatie hovoru a zarazene sa spýtam: Haló, kto je tam?
- Ahoj, no konečne si to zdvihol, čo tam tak dlho robíš?!! Ozve sa hlások malého dievčatka.
- Prepáč, pozeral som TV a potom som nemohol nájsť tento, ,,POKAZENÝ,,,, mobil !
- No doooobre odpúšťam ti, ale nabudúce sa musíš viac ponáhľať, nepatrí sa nechať dievča čakať.
Ale nechajme to tak! Chcela som sa len spýtať ako sa máš a čo si dneska robil? Rozprávaj ! Pýta sa.
-Ďakujem, mám sa celkom dobre, všetko je po starom však ma poznáš. Poznáš ? Počkaj ty ma poznáš? Ako sa voláš a ako je možné, že vôbec voláš? Pýtam sa.
- Ty si ako ostatný, zaujímajú ťa len mená, čísla a príčiny. Podľa teba sa nič nemôže stať len tak, náhodou? Vyčíta mi dievča.
- Raz ma náhodou skoro prešlo auto, ale na to nerád spomínam. Urazene odpoviem.
- A nebuchlo ťa pritom do hlavy! Uzemní ma milí hlások a pokračuje: A pretože si dneska taký pribrzdený skončíme tento hovor a ja ti zavolám niekedy inokedy! Ahoj !...Klap-pí-pí a ticho.
Pozerám na ten starý rároh, skúšam vytočiť číslo, nič -Bože, veď je zlý, pokazený, nefunkčný, bez batérie, ako som s ním mohol volať? Kašlem na to, asi sa veľa učím, to sa mi iba zdalo. Idem si ľahnúť a bude pokoj.
Lenže to som netušil čo sa stane o dva dni.
Zvonenie, rýchlo bežím do skrine a zoberiem mobil a skríknem: Kto je to?
-No dneska to už bolo rýchlejšie, ale to predstavenie mohlo byť krajšie! pokarhá ma milí hlások a ďalej vysvetľuje:
-Pochopila som že rozumovo si na tom dosť chabo, tak ti radšej všetko vysvetlím, aby sme sa pohli trochu ďalej. Som telefónna víla a môžeš ma volať Malvína, podľa mojej najobľúbenejšej svetskej víle. Nudím sa, tak ti volám a okrem toho máme spoločnú záľubu.
-Akú? zmohol som sa na otázku.
- Ti nevieš? Kedysi si volával z tohto pokazeného telefónu rôznym ľuďom, alebo si len tak doň ho hovoril. Vieš aj mňa to baví, ale ja dokážem, aby ma tí ľudia počuli.
- Tak ma spoj s prezidentom USA (vždy som s sním chcel hovoriť, lebo ma strašne sral)
- V pohode. odvetí hlások.
- Tú, tú White house, please, who is calling? (Budem radšej prekladať) Začal som hovoriť hrubým prepitým hlasom: -Prepáčte že vyrušujem, tu je Boris, Boris Jelcin a hľadám Billa,
spojovateľka: -práve má v pracovni sekretárku, len čo si oblečie gate príde. O 2 minúty neskôr.
-no už som tu čo sa deje Borisko?
-ahoj Bill dnes to bola nejaká rýchlovka (bohovsky sa zabávam), no vlastne k veci, vieš už ma tie hádky strašne serú, zaleť zajtra do Moskvy na vodku a ukončíme to.
-Dobre vieš Boris že nemôžem, mňa tu tlačia všetci tí výrobcovia zbraní, pašovatelia drog a tak. Však doteraz to bola celkom sranda. Ináč by som tu ani nemal čo robiť a zaoberať sa chudobnými sa mi nechce!
- Hej Bill, sranda to bola, ale u nás už naozaj nie je čo žrať.
A-------Píííííííí
Koniec rozhovoru, niekto nás prerušil.
-Bola to sranda ale musela som to stopnúť kým by si nespôsobil medzinárodný škandál. Ozvala sa víla Malvína. A okrem toho som už aj trochu unavená .Na dnes končíme. Píííííp
Od tohto rozhovoru sa môj fádny život trochu oživil. Vždy keď som nemal čo robiť, bol naštvaný vyriešili sme nejakú krízu, overili klebety alebo spravili sme si s niekoho srandu. Chodil som s pokazeným mobilom po meste a čakal na hovor napríklad s Madonou. Mal som česť rozprávať sa s takými menami ako Kadáfi, Bruce Willis, Pelé, Fidel Castro, Ján Pavol II, ( urývok rozhovoru na konci), Sharon Stone, Paul McCartney, atď. No robili sme aj dobré veci. Malvína našla nejakého opusteného starého človeka a potom sme sa s ním dlho rozprávali a rozveselovali ho. Malvína bola veľmi šťastná, keď nikomu pomáhala. Je to najlepšia víla akú som kedy stretol. Viete možno som sa do nej, no, asi skamarátil. Bolo to všetko veľmi pekné a milé. Až ku koncu som si však všimol, že každým dňom, zavolaním a rozhovorom signál slabol, ani zvonenie nebolo také prenikavé ako na začiatku a čo bolo najhoršie Malvína zosmutnela, stíchla a určite veľmi zoslabla. Čoskoro som sa dozvedel príčinu.
2 týždne od prvého rozhovoru. Konečne my zazvonila.
- Ahoj Malvínka, ako sa máš a komu dnes zavoláme? vypytoval som sa nadšene.
- Dnes nikomu nezavoláme, chcem sa s tebou porozprávať.
(Stíchol som a hrdlo mi zovrel strach)
Malvína pokračovala:- Vysvetlím ti kto vlastne sme a ako sme sa sem dostali.(Vedel som že je víla a tým pre mňa ostatné racionálne otázky padli, okrem toho na každú trochu dotieravejšiu otázku sa Malvína utiahla, či možno aj urazila. Tak preto som sa tak zľakol.)
-Ešte dávno keď telefóny len vznikli, ľudia sa rozprávali inakšie. Boli prekvapený možnosťou rozprávať sa na diaľku s niekým známym a azda preto sa správali pravdivo a úprimne akoby tomu poslucháčovi hľadeli priamo do očí. Vtedy sa to stalo prvý krát. Mladé zaľúbené dievča sa spovedalo svojmu priateľovi, mala ho veľmi rada, ale on ju iba využíval. Aj vtedy keď mu volala, iba zvesil telefón, čítal noviny a nechal ju hovoriť len tak. Vtedy ju opustila jej zaľúbená duša, vkĺzla do linky, kde sa s nej stala víla, moja sestra. To úbohé opustené telo už nikdy nebolo schopné lásky a víla bola zakliata v telefónnych drôtoch, kde robí neporiadok tak ako ja. Vzniklo nás dosť veľa, takže sme sa tu dobre zabávali. Nijaká z nás nevie svoje skutočne trápenie a sme celkom spokojné. Vlastne sme boli do doby kým nevymysleli mobilné telefóny. Predstav si, preháňaš sa po peknej, vykúrenej, pevnej linke a zrazu mobil, bŕŕŕŕŕŕ´ je to zima, lietať len tak po vzduchu v tých tenkých vílovských šatách. Mnohé z nás nachladli a vyparili sa. Ja som mala šťastie. Zohnala som si od jednej eskimáčky teplý kožuch. No vlastne rozprávala o ňom tak pekne, až som si ho dokonale predstavila a bol na mne. Ale aj tak, po našich výletoch mi ubudlo veľa síl. Všetko som hovorila preto, lebo neviem či sa ti budem vládať ešte niekedy ozvať. Zabávali sme sa aj sme pomáhali, je mi dobre a som šťastná. A ani teraz neplačem od strachu, len mi niečo spadlo do oka. Ani ti nesmieš plakať a mám ťa rada!! Zbohom. Píííííí...................................

Nepýtajte sa ako som sa cítil. Chodil som ešte mesiac z nefunkčným mobilom po boku, ale odvtedy som ju nepočul. Duša opustenej duše sa nadýchla vzduchu.

Úryvok rozhovoru s Ján Pavol II:
Ja- Dobrý deň monsignore, prajem vám pevné zdravie a ešte vás chcem o niečo poprosiť
J.P.II- Ďakujem synak, nech sa páči, čo ťa trápi?
Ja- Viete najsvätejší otec, Vy ste k bohu najbližšie skúste ho poprosiť nech dá tento svet do poriadku, volal som mnohým známym a mocným BLBOM, ale veľmi to nepomohlo. Vy ste moja posledná nádej.
J.P.II-Neviem synak či som k bohu najbližšie, je síce pravda že som s ním občas hral karty, ale v poslednej dobe býva trochu nahnevaný asi pre tie isté dôvody ako ty. Raz pri poháriku omšového vína mi prezradil, že to už pomaly nezvláda. Jeho sila ktorú čerpal z dobrých veriacich a modliacich sa ľudí nestačí na zvyšné zverstvo. Potom povedal ešte vetu ktorej som vôbec nechápal: "Treba sa pousmiať a doplaziť ku koncu." Veľa šťastia synak!
Koniec úryvku.