Hanna B.

Feferónky od premiéra

Zvonku to vyzeralo ako palác. Keď som sa bližšie pozrela, spoznala som, že je to prezidentovo sídlo. No vôbec si nepamätám, ako som sa tam dostala. Matne si spomínam, že ma zrejme pozvali. Mali sme o niečom dôležitom rokovať. Predtým som sa s prezidentom stretla len zopárkrát a to na oficiálnej úrovni, no teraz to malo byť niečo dôležitejšie. Prekvapilo ma však, že som v prijímacom salóne mala svoju posteľ a vedľa mňa sedel vtedajší predseda vlády. Niečo mi vykladal a ja som ho počúvala. Sedel v kresle a ja som bola prikrytá perinami.
"Mali by ste nad tým pouvažovať. Takáto príležitost sa vám len tak nenaskytne. Ja to môžem potvrdiť. Stojím na čele tohto štátu už niekoľko rokov, vlastne som ho stvoril, takže ja to viem najlepšie", prihováral sa mi.
A to už čo je za príležitosť, hovorím si v duchu. No nahlas som sa opýtala. "Mohla by som vedieť konkrétnejšie o čo ide"?
"Ale ano, samozrejme. V ľavom vrecku saka máte fotografiu. Vytiahnite ju, no veľmi nenápadne", pošepkal.
Zírala som a nezmohla som sa na slovo. Zalovila som v kabáte, ktorý ležal na operadle postele a poobzerala som sa okolo seba. V kúte miestnosti sa prechádzal mladý muž. Celkom pekný. Vyzeral, že si ničoho nevšimol.
"A teraz sa na tú fotografiu pozrite!"
Pozerala som a spoznávala som na nej seba, keď som sa ako dieťa prechádzala so svojim otcom pri Dunaji. "A čo s ňou?"
"S čím, s fotografiou? No s ňou nič, ale s vašim otcom. Musíte sa s ním stretnúť a túto snímku potom použijete pri istej operácii..."
"A to ako akej?"
"To sa dozviete, len čo nás šéfko pozve ďalej, ale nič mu nehovorte. Teda, že som vám niečo naznačil. Má rád pocit, že na najlepšie nápady príde sám".
"Mám toho dosť!", chvatne som vykríkla, vstala z postele a pobrala sa preč. Žiadne také, to poznáme, o nás bez nás. Ja si svoj osud určujem sama, zahundrala som si.
Ale on ešte stihol sebaistým tónom poznamenať: "Aj tak to urobíte, lebo to chcete urobiť! Apropo, nemáte chuť na feferónky?" Natiahol ruku za tanierom, na ktorom sa ich skvelo hneď niekoľko, pekných zelených. "Nie sú štipľavé, naozaj! Sú domáce!", presviedčal ma.
"Nie." Neverila som mu ani slovo. "Musím už ísť, ponáhľam sa". Zbehla som po točitom schodisku vedúcom k hlavnému vchodu. Na námestí som si stopla taxík a tmavou nocou som sa blížila ku svojmu domu. Nikde nikoho nebolo. Dokonca ani psy neštekali ako zvyčajne. Vyšla som hore schodami a zabúchala na dvere. Otvoril mi môj muž a povedal, "zajtra budeš mať asi návštevu, buď na to pripravená. Volal ti totiž tvoj otec a nechal odkaz. Asi má v pláne po čase zistiť, ako si vyrástla.."
"Prosím? Čo tak zrazu? Nevymýšľaš si aj ty náhodou?" Prešla som okolo neho akoby tam nebol a zaľahla som. Ani som sa neumyla. Bola som strašne vyčerpaná. Najprv ten bláznivý premiér a teraz zase môj muž - melú o otcovi. Veď sme roky pohádaní. Po pár sekundách som zaspala. Snívalo sa mi, že som sa chcela dať odfotiť s Charlie Chaplinom. Natáčal totiž v našom meste film. Bolo mi to čudné, že prišiel až z takej diaľky, ale čo už. Ja som prístupná, ak sa mu chcelo a bolo tam toľko štábu, tak asi to funguje. A ja, hoci som mala problémy s angličtinou, donútila som sa prísť k nemu a požiadať ho o rozhovor. Bol srdečný a strašne trpezlivý. Overila som si znova, že slávni ľudia nemusia byť nutne arogantní a toto poznanie ma pohládzalo. S pocitom niečoho jemného a nežného som sa zobudila a čakala som.
Lenže otec nechodil, ani nevolal. Čo to má byť, snívalo sa mi aj to? (že mi nechal odkaz?) Radšej mu zavolám, povedala som si. Chcem vedieť, či je v poriadku. Ozval sa mi energický, trocha nahnevaný hlas. Má plno roboty a zase problémy s peniazmi. Potom to a to a to a to. Nasrdilo ma, že zase je len on. Ešteže som mala aj niekoho iného v živote, kto mi dal niečo ako výchova, povedala som si po stýkrát. "No dobre, len som chcela vedieť, či si v poriadku a či sa nechystáš prísť k nám..."
"Ale hej, chcel som ti doniesť čerešne zo záhrady".
Keď ich doniesol vo veľkej igelitovej taške a sadol si v kuchyni, pustila som sa ich umývať a zvažovala, či mu mám povedať o svojom zážitku. Bála som sa, že je to predpoveď niečoho zlého. Zamyslela som a neisto sa opýtala" "Chcem ťa pozvať zajtra na obed!"
A on nato: "Dobre, veľmi rád a kam?" Vôbec sa nečudoval, nevyzeral prekvapený a ani nevysvetľoval. Akoby sme sa len včera rozlúčili. Ale bol to asi jediný možný spôsob, ktorý nezraňoval a neohrozil našu neistú spoločnú budúcnosť.
Keď sme sa v dohodnutý májový deň ocitli na nábreží Dunaja, bolo slnečné popoludnie. Nábrežie zívalo prázdnotou a len smutné kolotoče oproti nostalgicky pripomínali zašlé časy. Otcovu mladosť a jeho lásku k mojej matke, z ktorej som sa napokon vykľula. Ona už dávno nežije a on napriek tomu, že sme sa na dlho odcudzili, vyzeral byť šťastný. Kedysi svetlohnedé vlasy mal už celkom šedivé až biele a unavené oči prezrádzali smutné životné etapy.
Chcela som, aby bol aspoň na chvíľu tým dvadsaťročným hrdým mladíkom, ktorý o ničom z toho, čo sa potom v našich životoch udialo, ešte netušil. "Mal si radosť, keď som sa narodila?", opýtala som a snažila som sa vyzerať uvoľnene. No myslela som to vážne a skúmala som jeho tvár. Potom zrazu napätie zo mňa opadlo, lebo som v jeho očiach zbadala iskierky nádeje. Prezrádzali, že dlho čakal na naše zblíženie a moje pochopenie. Za to, že sa kedysi ženil mladý a nevychoval ma. Že ma vychoval niekto iný. Že..., bolo by toho veľa. Lepšie v najlepšom prestať, pomyslela som si. Sentimentalitu totiž nenávidím.
No nedalo sa inak, lebo keď išiel okolo nás istý človek, niekto vo mne ho požiadal o snímku. Neznámy ochotne súhlasil a tak som mu podala prístroj. Otec ma objal a ja som si v tej chvíli na niečo spomenula. Rýchlo som zašmátrala vo svojom vrecku. Bolo to tam! Sto hrmených, pomyslela som si. Stará fotka. Vytiahla som ju a otec ju ešte stihol zbadať. Bolo na nej malé dvojročné dievčatko a mladý štíhly veľmi pekný muž. Malú držal za ruku, aby nespadla, lebo išla po múriku, ktorý tvorí okraj nábrežia.
"Usmejte sa!", upozornil cudzí hlas a vytrhol nás zo zahĺbenia. Cvak a ja som odišla od otca s malým tajomstvom, nikdy som mu totiž nepovedala, kto ma ním poveril.