TOO SENTIMENTAL EMPTINESS.

Ospanlivé popoludnie,
ešte stále modrá obloha,
škridle striech
rozpálené do červena.
Sem tam niečie okno
s farbou ktorá znovu opadáva,
sem tam komín roztancuje
vlniaci sa vzduch.
,,Moje mesto"
- hovorím si.
Hlava oťažieva,
posteľou je ruka.
Žalúdok plný,
duša prázdna.
Slabne bzukot múch
a praskajúca tráva.
,,Opäť jedno leto"
- hovorím si,
,,opäť jedno leto,
ďalšieho roku pána."

Druha polovica augusta 2oo2
Galeria
K.L.

,,0".

Tupé prázdno.
Nemá hrany
a tak nemáš
o čo zavadiť.

Melódia, vôňa, svetlo,
disharmónia a zápach či tma,
... nič.

Ručička na stupnici
je na nule.

Plusové či mínusové hodnoty
sú pre mňa príliž veľkým luxusom.

VLAKOM.

Červené, to sú plody jarabiny.
Žlté, kvety horčice.
A fialové, neviem.
Možno čakanka.
A potom už len listy.
Zelená, zelená a listy a listy
a, ... aááá ... !
Ticho.
Kostolná veža na zeleznom podklade.
Do očí svieti slnko.
Ale ja nie som uhlie.
Zaťahujem závesy.
Som popol.
A mladík stojaci pri náprotivnom okne
má jedny z najchlpatších nôh
aké som kedy videla.

UNTITLED

Sedím za stolom v Ázijskej reštaurácii,

oproti mne bliká elektronický Budha.

Ruky mám položené pevne na bielom obruse,

inak by trhali vlasy a nechávali na tváry červené stopy,

čo by servírka asi nezniesla.

A tak si pripravujem úsmev,

ak by náhodou zodvihla hlavu od roznášania špáradiel

a zarovnávania stolíc do pravidelných tvarov.

Zaseknem prsty do seba

a pri piesni o Ho-Či-Minovi si objednávam tretiu kolu.

RAZ VEČER.

Nohy, asfalt, hmla.
Povednuté oči, tma.
Ty, lampa, svetlo,
Ty, slová, teplo,
Ty s kostrbatou chôdzou,
Ty, oni, spolu,
bez seba a nocou.
Nohy, ulica a tma.
Ja? Ale kde som JA?

TAŽKÝ KOV NA PäŤ

Bytie je ako vlečenie olovenej gule.
Zvykli ju darovávať väzňom ak si dobre spomínam.
Ťažkopádne sa prevaľuje upevnená o záhyby mysle
oceľovým lanom.
Kalená oceľ podotýkam - v oceliach sa vyznám.
Je so mnou všade.
Lebo ja som svoje bytie.
Som svoj strach, hnev a nerozum a rozum.
Mám viac než len svoj tieň.
Napokon už stráca formu.
Guľa z kovu
. Dá sa povedať že je zdeformovaná.
Z toho váľania sa a zastavovania a rozbiehania
a pádov a kriesenia a vôbec, komu by sa chcelo..
Je to už len váha. Príťaž. Povedal by rybár.
Ráno - dožiť večera
Večer - treba ďalšie ráno?
Olovo.
A isté je len to, že je neisté, či usekne ho
smrť.

The Way to Hospital

Dopršalo.
Snažím sa.
Kráčam rýchlo a svižne.
(prečo sú počuť tie pridlhé, vlhké bozky
podrážok a chodníka?)
Dívam sa.
Míňam výklady, odrazy, ..
Plášť, čiapka stiahnutá trochu
príliš do čela.
Vystri sa!
Kričím. (tak, aby ma nikto nepočul)
Kto?!
Vykríknem. ( tak, aby si nikto nevšimol)
Desiatky tieňov míňajú ten jeden.
Oči vidia štvrtý rozmer
a nik nevie.
Nemôže.
Len ísť ďalej.
Podľa Plánu.
( vzácny ľudský vynález)