jeden z mnohých dlhých dní na ktorý som už zabudol

Neuveriteľne ma začala bolieť hlava. Prašťalo mi v nej akoby sa mi snažili do nej zatĺkať obrovské kliny. Nárazy bolesti boli čoraz neznesiteľnejšie. Ležal som v posteli a nedokázal som sa ani pohnúť. Každý pohyb bol ako nový úder. Úder od môjho najväčšieho nepriateľa. Môjho tela. Za svojho života som nenávidel neuveriteľne veľké množstvo vecí. Moje telo a zvlášť moja hlava patrili k tým najhorším. Keby som sa aspoň trochu vládal pohnúť. Snažil som sa spomenúť, kde som nechal lieky proti bolesti. Hlava mi hučala a praskala. Nedokázal som sa sústrediť. V kuchyni. V kuchyni na chladničke. Bože! ako sa tam len dostanem. Toto sú tie "výhody" staromládeneckého života. Keď ti je zle, nemá sa o teba kto postarať. Ale veď nakoniec, ja som sa tiež nikdy nestaral. Ale ak sa nepohnem, tak tá bolesť nikdy neprestane. Pomaly som sa zošuchol z postele a pokolenačky som sa vybral do kuchyne. Som zbitý ako pes, ešte aj vyzerám a chodím ako to zviera. Cestou som si všimol, že môj koberec je v žalostne schátralom stave. Kedy som ho vlastne naposledy vysával? A mám vôbec vysávač? Na dlaniach a kolenách ma začal studeniť chlad kuchynského linolea. Priplazil som sa až k chladničke. Jej vrchol na mňa hľadel žalostne vysoko. Podoprel som sa o stoličku a pomaličky som sa dvíhal. Ruky sa mi triasli ako dve suché halúzky. Kde je ich niekdajšia sila? Preliala sa mi postupne dolu hrdlom. Konečne som ich zbadal. Moje ružovučké pilulky, moji ranní miláčikovia. Trasľavými prstami som si vylúpol hneď dve. Pre istotu. Otvoril som chladničku a vybral minerálku. Jej chladivá chuť ma trocha vrátila do sveta. Prudký náraz bolesti ma však presvedčil, že ešte musím chvíľu so životom počkať. Vopchal som teda hlavu do otvorenej chladničky. Príjemný chládok. Ja tak strašne nenávidím leto. Zaspal som. Zobudil som sa po niekoľkých desiatkach minút. Bolesť hlavy bola preč. Zostala len nepredstaviteľná tuposť. V hlave som mal znova dôkladne vymetené. Žiadnu myšlienku som nedokázal udržať dlhšie ako dve sekundy. Teda pokiaľ ma nejaká prišla navštíviť. To včera ich bolo určite nespočetne. Keby sa dávala Nobelovka za blbé nápady, mal by som nimi vystlatú celú skriňu. Točí sa kolo dokola a až nás smrtka zavolá tak... Ako to len bolo ďalej. Postavil som sa z dlážky a sadol si za stôl. Zbežne som sa prezrel, aby som zhodnotil svoj stav. Mal som na sebe ponožky, trenírky a tielko. Klasická výbava letných nocí. Tá neuveriteľne odporná chuť v ústach sa však opísať nedala. Dal by sa v nej odhaliť celý priebeh včerajšieho večera. Kto by sa však o to pokúšal. Schmatol som fľašu minerálky v snahe čo najrýchlejšie tú odpornú chuť spláchnuť preč. Vyprázdnil som takmer polovicu jej obsahu. Milujem pet fľaše. Kúpiš, vypiješ, zahodíš. Žiadne starosti. Na rade je ďalšia. Teraz sa však pre zmenu ozval žalúdok. To, že som z neho spravil akvárium sa mu zrejme nepáčilo. Otvoril som chladničku. Stručný pohľad jej obsahom mi naznačil, že som znova zabudol nakúpiť. V rohu som však zazrel malý plastový kelímok. Zavináče! To bude moja spása. Otvoril som ich a zhlboka sa nadýchol. Odporný octový smrad ma skoro zadusil. Pozrel som sa na viečko aký tam je dátum spotreby. Moje zakalené oči sa však márne snažili zaostriť. Pozrel som naspäť do kelímku. Plávali tam dva obrovské zavináče. Ani stopa po plesni. To bude určite stráviteľné rozhodol som sa a prstami som jeden vybral. Keď som sa do neho zahryzol necítil som nič iné ako ocot. Mohli by to byť aj namočené podrážky. Bolo mi to jedno. Žalúdok si želal rybičky a ja som mu chcel vyhovieť. Dožul som druhého zavináča a znova som zaspal. Tentoraz na stole. Keď som sa zobudil slnko už cválalo svojou púťou po oblohe veľmi vysoko. Môj pohľad z obloka to zhodnotil na dve hodiny popoludní. Druhý pohľad na hodiny mi to upresnil. Bolo štvrť na dve. Pol dňa v prdeli. Zasa. Vstal som a išiel som sa pozrieť, kde som včera nechal šaty. Musím zájsť na nákup.
Tak sa zdá, že sa som mňa stalo presne to, čo som nikdy nechcel. Nezaradený, nepotrebný človek. S minulosťou, ale bez budúcnosti. Odsúdený zo dňa na deň trpko prežívať svoju zbabranú budúcnosť. So svedomím je to ako s nechtami, človek si ich obhrýza pokiaľ ich má. Keď ich obhryzie, začne hrýzť do mäsa. Rozožerie si celé prsty až do krvi a ešte stále má pocit, že má čo hrýzť. Viac a viac. Čo som to mal vlastne nakúpiť. Jedlo. Na deň na dva. Možno nakúpim na celý týždeň. Spravím si zásoby, aby som si nemusel vyčítať, že žijem len zo dňa na deň. Takto budem žiť celý týždeň. Celý posratý týždeň. Všetko sa tak sprosto pokazilo. Ale kedy, kedy sa to vlastne stalo. Veď som si celý život dával tak veľký pozor, aby som niekde nespravil prešľap. Čom ma vlastne vyviedlo z mojej plánovanej dráhy. Už nie som viac planétou. Som bludná kométa, ktorá blúdi neznámymi končinami. Jediným spôsobom ako sa zastaviť, je nabúrať. Ale mám odísť tak, aby o tom nikto nevedel? Čo ak si nikto ani len nevšimne, že som tu bol. Zostane po mne vôbec niečo. Spomenie si niekto, za dva, za tri roky, že som tu bol, blúdil medzi ľuďmi? Kde mám tie hlúpe ponožky. Kašľať na ne pôjdem bez nich.
Na chodbe zasa nesvietilo svetlo. Nemohol som sa trafiť do zámky aby som zamkol dvere. Podarilo sa mi to až na niekoľký pokus. Keď som zamkol, pozrel som sa hore na svetlo. Objímka žiarovky na mňa civela ako jednooký Kyklop. Možno, že by som mal niekedy kúpiť novú žiarovku aj ja. Byť jedným z tých "dobrých" susedov, ktorí sa starajú nielen o pohodlie svoje ale aj ostatných. Na hlave ma začala páliť rozsvecujúca sa svätožiara. Výťahom som za zviezol až na prízemie.
Do obchodu to bolo blízko, našťastie. Aspoň nejaká výhoda je z tých sídliskových predajní. O dva mesiace začnú v blízkosti stavať hypermarket. Potom sa všetko zmení. Ako vždycky. Vonku bolo príšerne horko. Vošiel som do predajne, no stropné ventilátory, ktoré hučali na najvyšší výkon moje pocity horka nerozfúkali. Nakúpil som všetko, o čom som si myslel, že by som na najbližší týždeň mohol potrebovať. Cestou k pokladni som si spomenul na žiarovku. Kúpil som aj tú. Vonku bolo stále veľké horko. Mohlo byť tak dve - tri hodiny popoludní. Domov sa mi ešte nechcelo a tak som si sadol na lavičku oproti obchodu a vytiahol z tašky nanuka. Za tú chvíľu sa tá potvora začal na slnku roztápať. Nemal som chuť ožužlávať čokoládu a tak som do neho zahryzol. Z toho chladu ma zaboleli zuby. Vtedy som si spomenul, že by som sa mal objednať k zubárovi. Okolo mňa prúdilo stále veľa ľudí, jedni išli do obchodu, druhí obťažkaní igelitkami z obchodu. Začal som ich pozorovať podrobnejšie. Do obchodu vchádzali väčšinou ženy vo veku medzi štyridsať a päťdesiat päť rokov. Mladých ľudí, no najmä starších mužov bolo minimum. V podstate skoro žiadni. Dve ženy, ktoré sa stretli pred vchodom do predajne sa začali rozprávať. Asi sú to staré priateľky, ktoré sa náhodou stretli. Stáli pred vchodom a trkotali, pričom bránili v vstupe ostatným ľuďom. Z dverí označených "východ" vyšla silnejšia blonďavá pani. V jednej ruke niesla plnú igelitku v druhej niesla veľké balenie 1,5 litrových minerálok za "akciovú cenu". Než prešla päťdesiat metrov od obchodu igelit na balení sa jej roztrhol a minerálky sa rozkotúľali po chodníku.
Asi meter odo mňa sa priamo na chodník vysral pes. Jeho majiteľka sa zatiaľ spokojne rozprávala s ďalšou postaršou ružovovlasou dámou. Keď to konečne zbadala, pritiahla si psa na vodítku bližšie, zohla sa k nemu a zahriakla ho: "no no Pusinka, toto nesmieš miláčik". To bolo všetko. Hovno zostalo ležať tam kde bolo vysraté. Ešte chvíľu som sa naň díval. Potom mi prišlo zle. Vygrcal som sa na trávu a rýchlo som od toho bordelu zdrhol.
Keď som konečne prišiel domov vyložil som nákup z tašky na kuchynský stôl. Zobral som fľašu vodky, otvoril ju a nalial si do pohára. Naraz som ho vypil. Smäd je smäd. Vodka bola ale veľmi teplá. Nalial som si ďalší, hodil som doňho zopár kúskov ľadu a fľašu som dal schladiť do chladničky. Zobral som pohár a práve kúpenú úspornú žiarivku a vyšiel som na chodbu. Objímka bola pomerne nízko a tak som nepotreboval ani stoličku. Namontoval som žiarovku a zasvietil som. Chodba sa rozžiarila svetlom. Od radosti sa aj mne rozžiarila tvár. Potom som sa otočil a zbadal som ten bordel, ktorý predtým milosrdne zahaľovalo svetlo. Úsmev mi skysol. Žiadne šťastie netrvá večne. Zabuchol som dvere a vrátil som sa do kuchyne. Vodka v žalúdku ma začala zahrievať. Pil som, ale nalačno. Dostal som silný kŕč, natiahlo ma, ale von nemalo okrem malého množstva tekutín čo ísť. Strašná bolesť. Zobral som minerálku a napil som sa. Svet vie byť niekedy taký skurvený. Musím sa ísť najesť. Bezpodmienečne.