Hubert Kubeš

Parádny život

Bola polovica upršaného augusta roku slávnej integrácie. Nikto si tú našu integráciu ani poriadne neuvedomoval, ale keď nebolo na čo nadávať, alebo ako začať reč, tak poslúžila lepšie ako značka stop, na prehľadnej križovatke. Nakoniec aj mne sa začína lepšie otvárať jednu maúu epizodu, keď si pomôžem integráciou v prvých dvoch vetách. Epizódu zo života našej Moniky, ktorá mala takú moc nad zvanými a aj samozvanými celebritami, že si ju neuvedomovala ani ona sama a ani ten čo každé ráno nepríčetne pobehoval po kanceláriách a zalamoval rukami, že to je koniec a že toto už presiahlo všetko a podobne. Veď pre strom nevidím les, ako hovorí múdre príslovie. Samozrejme, nikto nevedel čoho je koniec a ani čo presiahlo. Monika sa len zachychotala za monitorom svojho jabĺčka a polohlasne povedala: " Dunaj stúpa". Dnes mala šťastie, stihla odovzdať materiály do tlače, bola pre auto v servise a stúpila do hovna na parkovisku. Po obede sa mala stretnúť s jedným mladým mužom s ktorým sa náhodou zoznámila pri stúpajúcom Dunaji. On tam bol vtedy so psom a Monika tiež. Síce aj fotila, ale to pre náš príbeh nie je podstatné. Dôležité je, že on si zabuchol kľúče od auta v aute. Viem, milí čitateľ, že sa teraz pýtaš či je autor normálny, veď kde inde by si ich mohol zabuchnúť. Ale trpezlivosť. O chvíľu uvidíš, že to nebolo len také zabuchnutie. A ešte niečo, nazvyme toho muža novinárom. Nebol novinár, ale ako premenná v našom príbehu to splní účel. Keď sa novinár dobíjal do auta a zistil, ze sa nedobije pokým okno nerozbije. Požiadal práve prichádzajúcu Moniku k svojmu autu s veľkým psom a foťákom cez krk, či by ho nezviezla do Bratislavy. Cestou sa Monika s novinárom rozprávala len také tie obligátne reči o počasí, aute, smole a jedle. Keď ho viezla cestou spať a chcel jej dať peniaze za zvezenie nahralo mu do kariet, jej odmietnutie. Pozval ju do pizzerie v Kalinkove na niečo medzi obedom a večerou. Ďalej vážený čitateľ si vieš domyslieť ako to pokračovalo. Hej! Hej! Vážený! Vôbec to nepokračovalo tak, ako si teraz možno myslíš. Pekne sa po jedle rozišli a išli každý svojou cestou, poprosil ju o telefónne číslo a dohodli sa, že niekedy by mohli spolu znova zájsť na hrádzu. Uf, to bolo odbočenie, ale ako som ti mal priblížiť zoznámenie Moniky a novinára? No a s týmto novinárom sa mala dnes stretnút. Volal jej dnes už dvakrát. Celý deň žiarila a kolegyňa žiarlila, no podarilo sa jej to tajiť a dokonca ponúkla Monike kávu. Mali sa stretnút v sade Janka Kráľa a potom ísť na večeru do Au cafe. Monika sa strašne ponáhľala, lebo zase jej hrozilo meškanie. Vletela na parkovisko pred Au parkom a vyplašila kŕdeľ holubov, ktoré sa vzniesli smerom k detskému ihrisku. Keď boli tesne nad cyklistami, ktorí majú bicykle bez sedačiek a používajú vačšinou len jedno koleso začali holuby hromadne vylučovať. Jedným slovom osrali všetky tie adrenálinové produkty mediálnej doby na hlavy a ich módne tričká. Samozrejme, že keby Monika vedela, čo sa stane išla by oveľa pomalšie, čím by zmenila smer holubov a tie by osrali stravníkov v závodnej jedálni na terase veľkomesta, zvanej McDonalds. Monika sa začínala ponáhľat ešte viac. Vyletela z auta a ako inokedy, treskla dverami do vedľa stojaceho auta a zanechala za sebou jasný dôkaz v podobe červenej farby na čiernom laku novučičkého Passatu. Prebehla cez cestu a v jednom momente telefonovala, pozerala na hodinky, mávala kamarátke vedľa v aute, upravovala si vlasy, pozerala do zrkadla a nanášala lesk na svoje vlhké pery. Letela parkoviskom a miestami sa jej začalo stávať, že niekoľko metrov ani nohou nestúpila na zem, ale len sa tak desať centimetrov nad zemou vznášala. V uličke v sade, vbehla do cesty dievčatku na trojkolke. To rýchlo zmenilo smer a skrížila vektor páriku, ktorý sa viac venoval popri chôdzi spoznávaním svojich tiel ako ceste a tak ako už isto tušíte aj oni sa stali stupňom v kaskáde, ktorá nakoniec ovplyvní ako budete vidieť ešte veľa vecí. Párik sa zrazu ocitol zoči voči rútiacej sa trojkolke. Uskočili kačdý iným smerom a trojkolka preletela únikovou rýchlosťou medzi nimi priamo do mláky po rannom daždi. Keď trojkolka vychádzala z mláky, dievčatko až so zakalenými bielkami a v stave pripomínajúcom najvačšie vytŕženie z rýchlosti a moci spliechať vodu sa rutilo ďalej, zanechavajúc za sebou tri mokré pásy. Pravý mokrý pás z nejakých nejasných príčin zabrzdil dažďovku prechádzajúcu cez cestu, ktorej trojkolka div že nerozpučila hlavu. Chýbal milimeter. A ak náhodou dažďovka premýšľala, určite si povedala aké mala šťastie. Zrazu bolo počuť výkrik: "Aaaaa", vidieť nohy vo vzduchu a letieť na zem korčuliara, ktorý sa pošmykol na dažďovke. Tento raz už dažďovka také šťastie nemala... Zato dievčatko, trojkolkujúce sa ako budúci víťaz Tour de France zabáčalo po vonkajšom oblúku cesty obkolesujúcu celý sad a nezadržatelne sa bléžilo k novinárovi, ktorý stál spolu s Monikou v tesnej blízkosti a podával jej fotoaparát aby spravila pár fotiek kvetov. A teraz pozorný čitatel, keď si predstavíš túto scénu ako v spomalenom filme, ktorý chce byť strašne nekomerčný, kde neuveriteľne pomalililinky odovzdáááááva novinár fotoaparát Monike, záber na naťahujúcu sa ruku Moniky, strih na vypleštené oči dievčatka na trojkolke, späť pohľad na fotoaparát a ruky oboch, dievčatko, koliesko trojkolky, mláka, dažďovka, fotoaparát, Monika, trojkolka, a tá neznesiteľne gradujúca hudba, zase fotaparát, vypleštené oči a... celá táto dvadsaťsekundová scéna zrýchlene ešte raz. Potom náraz trojkolky do novinára, ktorý drgol do Moniky a záber na letiaci Hasselblad. V momente, keď sa fotoaparát definitívne nevyrovnal s gravitačnou silou a pocítil jej účinky na vlastnej "koži", prebehol pred očami novinára celý jeho život a vedel, že už nikdy nebude skúšat trik so zabuchnutými klúčami na mladé slečny.