Mišo

Srdce z jesenného dreva

vypadávaš mi z dlaní
ako suché jesenné lístie
závodíš s vetrom kamsi do diaľav

moja myseľ a jej
drevené myšlienky

nehybné ako
vyrezávané postavičky
zapadané prachom

stojace vo vitríne
stojace za sklom
ležiace pod oblokmi
smútiace v krčme
kľačiace na slnku
plačúce v tieni
cynicky márnivé
lakonicky kruté
do smrti oddané
sporadicky verné
nehybne stojace
vo vitríne za sklom

ako moja myseľ
plná teba

Ticho v katedrále

vence vo vlasoch
slnkom spletené
šero mi zahalilo do rubáša ticha

pocit rýchlovlaku
cesty prejdené
všetko vytráca sa

na chvíľku...

na okamih zabúdam
na seba
na prácu a školu
na vojnu
na akcie v obchode

horúce slnko žiari
za farbou skla
príbehov v oknách
prúdiacich pokorne
z čaše bez dna

kameň a drevo
klenba a kríž

lavica obitá zástupom ľudí
čo s dôverou skryli v nej
svoj nahý boľ

kľakátko zavŕzga

či kľačal na ňom kráľ
a či len obyčajný žobrák?
do zamatu operadla
ponorili svoje trpké slzy
bezhlasé výkriky
otázky a strasti
prejdené chodníky

len preč od priepasti...

nech to bol žobrák
a či len obyčajný kráľ

vzdialená ozvena
vzdialených krokov
vznáša sa v nekonečne

priestoru a času
kľačím tu pred Tebou
bez mocného hlasu

bez zástupu verných
a bez dôkazov
bez zbraní

len s vierou

a so svojou dušou
ktorú Ti vkladám

do dlaní

Výdobytky doby

zostali sme tu sami
ako pavilón prázdnych lavičiek,
na ktorých sedávajú ľudia v béžových plášťoch
a pokojne prevracajú stránky novín

zostali sme tu sami
ako spálený sad,
predané dedičstvo, zabudnutá generácia

zostali sme tu sami ako výkrik nemého flautistu,
ako zhasnutá lampa na konci ulice,
ako šero nad zatvorenou knihou

zostali sme tu sami
ako tvoje a moje slzy

Sen

Ich oči boli umelé a ich pohľady z plastu.
Karbónové myšlienky súperili s titanovými zliatinami postojov.
Platina im tiekla v žilách a keď plakali, po tvári im stekali zrecyklované slzy.

Nad ránom sa strhávali zo spánku a utierajúc si studený pot na tvári ďakovali neexistujúcemu božstvu tej noci, že sa v ich srdci nevybili všetky batérie a nespálili všetky palivové články.
A opäť zaspávali...

Opäť v nemom zhrození kľačiac pred otázkou, ktorá bola desivejšia ako nočné mory v ich snoch.
Čo ak tá chviľa práve prišla?
Čo ak to všetko vidím poslednýkrát?
Čo ak som vlastne už dávno stratený...?

Keď ráno vstávali zo svojich antistresových postelí a nadýchli sa čerstvého ranného sofistikovane prefiltrovaného a dochuteného vzduchu,
smiali sa nekontrolovateľne ako šialenci
a hltali svoje trpké veľké slzy.
Museli zabudnúť.
Aby prežili ďalší deň, museli umrieť pre toto ráno, umrieť pre tú noc. Zanechať, pochovať ďalší kus svojho ja.
Až sa nakoniec v temnom a už vôbec nie sterilnom podzemí ocitli celí...