Malá smutná kresba toho, kto objíma vankúš

Prosím, nezabudnite čítať bodky. Sú strašne dôležité.

Melanchólia. Slovíčko sa ticho nieslo uplakanou nocou. Drobné hviezdy žmurkali na bledú osamelú planétu, stratenú uprostred nekonečného nič. Sedel na nej celkom sám, schovaný pod mrzáckymi škridlami škaredého domčeka s neuveriteľne smutnými oknami. Celý svet na neho zazeral a on sa, s hlavou medzi kolenami, skryl do najtmavšieho kúta.
Bol šašo. Malinký šašo v širokom farebnom overale s obrovskými zúfalými očiskami. Nudná fráza: Nikto ho nemal rád. Ľudia sa mu nesmiali. Nestál im ani za to, aby sa mu vysmievali. Mali chuť ho nakopnúť. Ani to sa však nikomu nechcelo. Keď ho vyhodili z cirkusu, nikto ho nevyrazil, nedostal padáka, ani nebol prepustený. Jedného dňa si ho skrátka prestali všímať. Keď oňho zakopli, nadávali len tak do vzduchu, alebo na boha. Nikdy nie jemu. Raz ráno sa zobudil v kontajneri na odpadky spolu s vajglami, vyžutými žuvačkami a plechovkami od piva. Smeti z tohto kontajnera sa už nerecyklovalo. Iba spaľovalo.
Kto bol tento nechcený a opovrhovaný šašo? Odpoveď: Stelesnenie pocitov každého z nás. Pocity, ktoré sa znenazdajky vkradnú do duše a ako tmavý beztvarý zlodej nám ukradnú svetlo. Stáva sa to hlavne v temných uličkách našej každodennosti, ale aj kedykoľvek inokedy bez varovania, len tak, a bez vysvetlenia. Zlostná matka vrieskajúca na bucľatého chlapčeka s dvoma bezodnými studničkami plnými nevinnosti a rozkošnej detskej radosti. Spadnuté mŕtve nahé vtáčatko na tvrdej asfaltke. Babka topiaca premnožené ešte slepé mačatá. Všetky tie bezútešné momenty, keď sa Bruce Willis sediac na asteroide lúči so svojou urevanou dcérkou, aby znova skonal za záchranu tejto prehnitej planéty.
Jeho tmavá silueta pomaly hopkala na popredí bezúsmevného guľatého mesiaca. Zľahka opisovala reliéf oblúkovitého obzoru a celý jej bývalý svet mizol v tmavočiernej tme. Keď sa konečne dotackala na okraj nášho obrazu, kamera sa posunula. Bol tam les. Je snáď jasné, že tmavý. A mimoriadne desivý. Samozrejme. Ako každý správny hlavný hrdina, ani on nemal toľko rozumu, aby si dal odchod.
Ktosi zhasol. Zapli zvukové efekty. Sovy húkali. Vlci vyli. Krovie praskalo. Šašo sa posral. Nemusíte sa báť, dobre to aj tak nedopadne. Toto nie je rozprávka na dobrú noc. Ani večerníček. Ani Walt Disney. A už vôbec nie Hollywood. Srať na to, nás sa to netýka, nemal tam čo loziť, idiot. Náhle dostal do čela tvrdú ranu. Sklátil sa na vlhkú zem, do mäkkého humusu plného červov, hmyzu a mäkkýšov. Sny sa nedostavili.
Prebral sa v ospalom svetle, pod neveľkým oknom, neveľkej drevenice. Svet sa potmehúcky usmial. Bola to krčma. Schmatol kľučku. Dvere sa pompézne rozleteli. Prudko sa odrazili od steny. Kým sa znovu pozbieral, chvíľu to trvalo.
Obsluhovala prsatá bruneta. Áno, tá z reklamy. Šašo si sadol k barovému pultu. Pristál pred ním krígeľ piva a dvojitá borovička. Šašo alkohol nepil. Nikdy. Mal svoje zásady, žiaden doping. A tiež ho nemal rád. Nikdy v ňom nenašiel pravdu, ani šťastie, ani riešenie, ani zabudnutie, ani nič. Ľudia mávajú zásady, alebo to aspoň tvrdia.
Minútová ručička opísala štvrť ciferníku. Na pult priplávala ďalšia runda. Deviata. Barová stolička ležala na mokrej dlážke. Šašo ju vrúcne objímal. Túlil sa k nej ako školáci pri prvom slaďáku. Oddane, vzrušene, s bijúcim srdcom, s bojazlivosťou, s túžbou po zastavení času. Potom sa pošablil. Hodil to na topánky fakt hnusnému típkovi. Typický záporňák.
Šašo dostal na hubu, ako správny zelenáč. Kopali ho priamo na zemi. Celá krčma. Kopla si barmanka. Aj upratovačka. Tiež údržbár. Miestny beznohý mrzák si aspoň udrel. Neskôr ho zdvihli. Zbadali bledú tvár a oči, ktoré boli presným opozitom slova šťastie. Tie oči vnikali do sŕdc a doslova to slovo kradli. Boli nocou, ktorá pohlcuje deň. Vranou, ktorá vyplaší holubicu. Temným mrakom, čo zakryje slnko. Boli výlevkou vo vani plnej bielej peny a žltých kačičiek. Zrazu bola krčma prázdna. Svetlá zhasli a teplo odvial chlad. Melanchólia. Sedel pri stole sám a oči upieral skrz okno na bezduchý chladný mesiac. Zastrel ho temný mrak.
Vysvetlenie: Bez polemizovania o tom, čo je skutočnosť a čo nie, to rýchlo vysvetlím. Tento šašo skutočne bol. A je. Raz ho mám v hlave ja, inokedy ty. Málokto ho chápe. Skoro nikto. Napriek tomu je zaujímavé podať mu ruku a pozrieť sa mu do očí. Je zaujímavé podať ruku vlastnému smútku a vykročiť s ním ruka v ruke chladnou nocou smerom k mesiacu. Dve siluety pod tisíckami osamelých hviezd.