1. ČASŤ

Rozlúčil sa so Silikónom a nastúpil do autobusu. "Zastav sa niekedy", zakričal ešte cez okno.
Silikón zdvihol ruku na pozdrav, i na znamenie, že rozumie a že sa zastaví. Panelák bol od zastávky asi takých 300 metrov. Stačilo prejsť na druhú stranu cesty, popri pieskovisku a velkom plechovom plote. Ked vyberal z vrecka klúče, pozrel sa na hodinky. Bolo desať.
"Ahoj Lukáško", pozdravila ho žena vychádzajúca z výtahu. "Dohry večer."
"Tak čo, už si sa usadil?"
"Už áno."
"Neboj sa, zvykneš si."
"Ja už som si zvykol", zasmial sa.
"Dobre, tak... Ked budeš niečo potrebovat, tak... zazvoň."
"Ďakujem. Zatial je to fajn."
"No, ahoj."
"Dovidenia."
Býval na ôsmom poschodí. Vyviezol sa a otvoril si dvere. Rozsvietil na chodbe a vyzul sa. Jesť už nebude - v meste si dal langoš a celkom mu to stačilo. Zapol v obývačke televizor a skočil si do kuchyne pre pivo. V televízii bežali Skřivánci na niti. Otvoril pivo o zárubňu dverí a sadol si. Chvíľu sa bavil, ale keďže to videl prednedávnom, rozhodol sa, že dá televizoru pokoj. Pustil kazetu a vyšiel na balkón. Dvere si nechal otvorené, aby počul hudbu a sadol si do starého, prúteného kresla, ktoré našiel na smetisku. Bolo mu tak dobre... Vonku už bola tma a všade okolo boli samé paneláky. Fascinovala ho predstava, že za každým tým rozsvieteným oknom niekto žije. Toľko ľudí... Toľko ľudí, ktorí vóbec netušia, že tu sedí na balkóne a pije pivo. Že je tu, na tomto svete, že žije. Bol to zvláštny pocit. Dobrý pocit - byť vo vlastnom. Sem, hore, už ani tak nedoliehali zvuky áut a autobusov. Bol tu zvláštny, nákazlivy pokoj. Pod ním behali ludia, malí ako mravce. Bol sám medzi toľkými ľudmi... Zrazu sa ozval zvonček. Tak hnusné prerušenie! Chvíľu ostal sedieť, no vedel, že aj tak vstane a pôjde otvoriť. Zvonček zazvonil ešte raz. Škaredo zahrešil a išiel otvoriť. Bez toho, aby zdvihol slúchadlo a opýtal sa, kto je, stlačil červené tlačidlo a pustil neznámeho človeka tam dole dnu. Aj tak tušil, kto to môže byť. Dosť dlho podržal tlačidlo. Dosť dlho na to, aby ten, kto zvonil, mohol vojsť. Aspoň si myslel. Založil si ruky vbok a čakal. Počul, ako výťah schádza dole, ako zastal, ako ide späť, ako zastal na ôsmom, na jeho poschodí. Nečakal, kým niekto zazvoní, otvoril. Pred dverami stáli Pišta a Mika. Pišta držal v ruke flašu piva a vyzeral nadšene. Ked ho zbadal, zakričal:
"Servus, ideme d'alej, né? Pozveš nás, ne?"
"Poďte", povedal a nechal otvorené dvere. Vošiel do izby, pustil televizor a sadol si. Počul, ako sa na chodbe vyzúvajú a niečo si šepkajú. Bolo to príšerné. Rátal s tým, že keď bude mať svoj byt, stále ku nemu bude niekto chodiť s chlastom. Problém bol v tom, že on práve na chlast nemal chuť. "Práve" bolo slabé slovo. Hodlal skončiť s chlastom. Vedel, že týmto sa všetko začína. Kamaráti, ktorých vyškrtol zo svojho zoznamu. Chcel skončiť so svojou minulosťou, aj ked' neveril, že sa mu to podari. Do izby vtrhol Pišta s Mikom.
"Uéééé!" zakričal Pišta a vyvalil sa na zem.
"Laky Lúk!" zakričal Mika, "tak toto tu, toto takto to..." "Dobre ste najebaní", povedal, "kde ste bolí?"
"Čo kde ste?! Kde ste? Čo kde ste?" ozval sa Pišta zo zeme a obrátil sa tvárou k nemu. "Nič. Pýtam sa, kde ste boli, že tak vyzeráte."
"Kde sme boli, kde sme boli..." povedal Pišta a odpil si z flaše.
"U Matúša", povedal hrubým hlasom Mika, čo mu iste dalo veľa námahy, hovoriť triezvo. Lukáš rezignovane čumel do televízora. Vedel, že túto noc sa nevyspí. Čert to zober aj tak je piatok. Pišta si na zemi podoprel hlavu a pozeral na televízor. Mika sa postavil a išiel na chodbu, kde sa stále svietilo. Lukáš sa zapozeral na obrazovku. Aká stupidita, pomyslel si, doma nikdy nemal MTV a zrazu na to pozeral, na všetky tie reklamy a uvedomil si, že je to presne tak, ako povedal Silikón: "MTV je kanál pre návštevy." Naozaj. Stále sa tam niečo mihalo, stále bolo na čo pozerať.
"Hej, Laky Lúk, móžem to dať do chladničky?" vyrušil ho Mika, ktorý zrazu stál vo dverách so svojimi 185-timi centimetrami.
Pišta na zemi sa prebudil, zdvihol hlavu a odpil si z flaše piva.
"Jasné, jasné!" zareval, "daj to, daj do... do piče kurva hovno riť smrad!" Ešte raz si odpil a zaľahol.
"Daj", povedal Lukáš.
Mika odišiel. Rozsvietil v kuchyni. Zrejme otvoril chladničku - usúdil Lukáš podľa zvuku. Vzápätí prišiel do izby s dvomi pivami v ruke.
"Hej, Laky Lúk, kde máš otvarák, nenašiel som." Postavil sa, zobral flaše a otvoril obe pivá o zárubňu. "Hej... hej, ty nemáš otvarák?" ozval sa Mika.
"Nemám."
"Tak to ti musíme nejaký kúpiť, ne?"
"Nemusíte."
"Musíme, kurva! Sme kamaráti, nejsme?"
"To vieš."
"No! Aby si ty nemal otvarák! Šak je to aj pre naše dobro!"
"Ako, pre vaše dobro?"
"Si kokot, alebo sa robíš?"
"Som kokot."
"Tak tam zostaň, pičúze!"
Mika prešiel zhruba 2-3 kroky a potkol sa o kvetináč.
"Piče!" vykríkol, no hneď zistil, že poloha, ktorú zaujal, je v podstate vyhovujúca, tak zostal ležať.

2. ČASŤ
Zobudil sa prvý. Aspoň si to myslel. Zdalo sa, že chalani vôbec nezmenili polohu. Až na to, že flaše boli prázdne a zvalené. Postavil sa a otvoril dvere na balkón. Zvonku privanul čerstvý, aprílový vzduch. Vyšiel na balkón. Nevedel sa nabažit výhľadu, výhľadu zo svojho. Bohvie, ako dlho to ešte bude musieť splácať. Vonku bol kľud a nejaká ženská s obrovskými ceckami vešala prádlo. Vrátil sa dnu, no dvere nechal otvorené. Prekročil spiaceho Pištu a vkročil na chodbu. Až teraz zistil, že nebol prvý, kto sa zobudil. Na chodbe bola grcka, ktorá sa ťahala asi meter a končila na dverách záchoda. S hnusom otvoril dvere záchoda a vykonal prvú rannú potrebu. Utrel si riť, umyl ruky a vrátil sa do izby. Obidvaja ešte spali. Sadol si do kresla a pustil televízor. Dal to naplno. Prvý sa zobudil Pišta.
"Jebe?" opýtal sa.
"Grcal si?" opýtal sa Lukáš. "Či som grcal?"
"Či si grcal."
"Ja negrcám. A čo? Čo...?"
"Že niekto mi ogrcal chodbu."
"Hej, Laky Lúk", ozval sa Mika zozadu. "Prepáč. Vieš, bola tma."
"Ty hajzel!" vykríkol Lukáš a postavil sa. "Ty vyjebanec!"
"No, no..." postavil sa Pišta. "Už sa nevieš ovádať, ty norton!"
Nemalo zmysel niečo hovoriť. Mika sa aj tak neskôr postavil a umyl to. Samozrejme, že ho párkrát pri tom naplo a hodil šablu do záchoda. Lukáš sedel v kresle a nič nehovoril.
"Hej, Laky Lúk", ozval sa Mika, ked to vyčistil. "Nemáš tu nejakú kávu?!
"Nemám!" vykríkol asi až moc agresívne.
"By si si mal zajebať", povedal Pišta, ked vstával zo zeme. Lukáš ostal sedieť.
"Tak sa maj ", pozdravil ho niektorý z nich, keď odchádzali